Už to bude nejaký ten piatok, čo sa s partiou venujeme zjazdu na horskom bicykli. Ani neviem, kde a kedy sme s tým začali, ale obitroch nás to chytilo. 
Jedného dňa prišiel kamarát s pozvaním na víkend do bikeparku Bachledová. Dá sa také niečo odmietnuť? Tak sa nám to podarilo zrealizovať, a tu vám prinášam, no proste prinášam, nazvite si to ako chcete. :-D

9:30 CET - bicykle naložené, batožina detto, zjazdári pripravení na odchod.

Cca 14:49 CET - príchod do bikeparku.

Plán bol jednoduchý. Jazdiť, čo to dá, a v nedeľu sa pozrieť na pretek.
Hoci nemám plány rád, tento sa mi pozdával. Prvá cesta lanovkou hore a potom bajkom dole bol len úvod. Za tie dni, čo sme tam boli sme toho najazdili dole kopcom toľko, čo polovica priemerného mesta nachodí za týždeň. Samozrejme to nebola len zábava, ale svojim spôsobom aj tréning.
Prvé dojmy sa niesli v duchu "si ty kokos, toto je family trať?" a "si ty kokos, to je uplna parada". Každopádne, predstava rodinky, ktorá si výjde s deťmi zajazdiť na trať so symbolickým názvom "family" sa vytratila hneď po prvej jazde. 
Samozrejme, že sme vyskúšali aj druhú z troch tratí. Dvakrát. Niežeby sa mi nejak pozdávala, ale som sa nechal ukecať aj na druhý pokus :-D. To bola trať vhodná pre toho, kto si chcel umyť bicykel, ale nemal dôvod. Po suchu by som sa dal ukecať znova, ale po blate už nikdy viac...

Pádom sme sa nevyhli, zopár ich bolo. Niektoré úsmevné, niektoré tvrdšie, ale podstatné je, že sme prišli domov aspoň približne v takom stave, v akom sme odišli. Dvaja z troch sme sa hneď na druhý deň stretli na zjazde, takže až tak hrozné to s nehodami nebolo.

Lanovka, ktorá viezla hore nie len magora, ale aj jeho tátoša slúžila pre náš tím (ktorý som sa pokúšal niekoľko krát efektne pomenovať, ale kamarát zakázal :-D) viac menej ako telefónna búdka, a skvele sa na nej oddychovalo s výhľadom na závodnú trať a veľmi efektný skok, kde sa z jazdca stával na chvíľu pilot. 

Kto vie kolko hodín CET, deň preteku - cesta lanovkou hore na štart, výnimočne bez bajku za účelom prechádzky okolo závodnej trate a fotenia zjazdárov trénujúcich na pretek.

Veru, bolo na čo pozerať. Už počas tréningu si to chlapci pekne dávali. Na niektorých komentároch divákov sme sa dobre pobavili, mnoho pofotili, a pekne popri trati sme sa pešo dostali až dole k cieľovej rovinke nenápadne označenej logom Red Bull.

Kto vie kolko hodín, avšak neskôr CET, deň preteku - rozhodli sme sa íst si zajazdiť. Dlho sme nepremýšľali, a jednoducho sme šli. A jazdili, a jazdili. Až do vyhodnotenia pretekov. 

Buď to boli moje veštecké schopnosti, alebo len šťastie, avšak už dlho pred pretekom som predpovedal výhru Filipa Polca - a predstavte si, vyhral vo svojej kategórii. Každopádne, rešpekt pred všetkými, ktorí zišli trať v závodnej rýchlosti bez zranení, niektoré úseky boli vážne dosť tvrdé, čo v preklade znamená, že by som sa asi posral.

Čosi po pol štvrtej CET, stále ten istý deň - odchod z bikeparku Bachledová. S mnohými zážitkami opúšťame toto miesto, kde sa nepozornosť trestá pádom, kde adrenalín je bežnejší, ako na Luniku potkany, kde sa na bicykli jazdí rýchlejšie, ako na aute. Jediné, čo nás obitroch možno trošku hnevá je, že nám dážď do-kazil jazdu po závodnej trati. Aj napriek tomu to boli nezabudnuteľné dni v spoločnosti skvelých ľudí.

Po príchode domov nás čakalo skvelé privítanie, mnohokrát zjazdené traily, známe tváre, a to všetko s pocitom, že tam, kde sme doteraz brzdu občas stlačili na ňu po tejto skúsenosti asi zabudneme.