Neni nad to sa po skoro dvoch týždňoch po akcii pustiť do písania reportu. Všetko v hlave odstálo, trištvrte som zabudol a zvyšnú štvrťku vidím hmlisto. Aj tak si článok z Hurka DayZ neodpustím, lebo to bola akcia pre mňa špeciálna. Preteky na Jasenovskom hrade by ma potešili, ale nie natoľko ako akcia na Hurke. Je to kopec priam stvorený na takéto stretnutia a tentokrát sme to chceli pojať v trošku väčšom štýle ako naposledy. Predstavy boli zasa iné ako reálny výsledok. Nie horšie, nie lepšie. Iné. Sklamaný som neodišiel.
Písal sa Xtý deň Ytého mesiaca, keď zostávali dva týždne do akcie a ja som bol úplne stratený v tom, čo vlastne máme, čo ešte treba a čo všetko vlastne má byť súčasťou akcie. Šimon bol hlavný mozog, ja som bol ten druhý trošku menej hlavný mozog a hlavne pomocná výkonná sila.Trebalo zohnať tristo vecí ktoré sa bežne pod posteľou nepovaľujú, mnoho nakúpiť a vybaviť aby to všetko dokopy dávalo zmysel a fungovalo.
Väčšina sa aj tak vybavila na poslednú chvíľu a napríklad k takému záhradnému stanu, ktorý bol asi najväčším problémom sme prišli len vďaka šťastiu a nášmu Chuckovi Janymu. Nemôžem nespomenúť sponzorské dary od pána Dlugoša a chlapcov z Kellysu. Malo to byť veľké, očakávala sa celkom masívna účasť ľudí. Až prekvapivý počet ľudí, ktorí videli bajk len na obrázku, nejeden fotograf a omnoho viac jazdcov ako prišlo. A ako to celé teda dopadlo?
Budík skoro ráno, nech stíham všetko čo treba a nech som na kopci na čas...no pr, nech SME na kopci na čas. Sme? Hej no, neboli sme len dvaja so Šimonom čo organizovali celé toto zlo. Po celý ten čas sme mali k dispozícii pomocnú ruku od mojej lásky, bez ktorej by to určite nevyšlo tak ako to vyšlo. Ono je rozdiel keď s dievčaťom chodíš a keď s ním žiješ. Ďakujem miláčik :)
Takže sme spoločne naložili tonu vopred pripravených vecí do štvorkolesového tátoša, trochu som sa pobil s technikou narvania zjazďaka do japonského auta a mohlo sa vyraziť. Zaparkoval som na štandardnom VIP mieste čo sme si vykukali už počas kosenia pred akciou. (Dokonca aj večer s kosačkou v ruke sa dá obrátiť na niečo veľmi pekné, musíš len vedieť ako na to. Západ slnka z Hurky je úžasný pohľad.) Nemálo práce nám dalo vyniesť všetok ten matroš na kopec. Litre potu, slzy, krv...dobre no, tak len litre potu. Každopádne ľahké to nebolo. Ešte šťastie že sme mali dve autá a dvoch vodičov + jeden vozík, neviem si predstaviť že by sme to všetko zvážali na jednom aute, to by sme museli vstať tak o tretej ráno. Najprv som sa rehlil jak idiot na chlapcoch čo stavali stan keď sme prvýkrát dorazili na kopec. Nemálo som sa osmial aj z partie, ktorá ťahala na kopec vozík so Šimonovým projektom aka sender o slušnej veľkosti so šialeným určením. Ale o tom potom. Nešlo o škodoradosť, ale hlášky čo padali popri ťahaní ma proste ničili. Ešte počas nosenia vecí sme museli "odskočiť" cez celé mesto po niekoľko stoličiek. Veci na kopci dostávali tvar usporiadanej akcie a ľudia sa zhromažďovali.
Rozhodli sme sa že je na čase začať variť guláš. Očakávaný čas prípravy bol dosť dlhý a chceli sme ho jesť skôr než bude tma a všetci sa budú pomaly chystať preč. Náš týždeň pred tým spočíval v hľadaní správneho receptu pretože nikto z nás čosi také nikdy pred tým nerobil. Celkom som sa na to tešil a bol som zvedavý čo za zlo z toho vznikne. Skoro každý pridal ruku k dielu, či už ingredienciami, miešaním alebo radou. Pomedzi to sa kecalo, fotilo a jazdilo. Jazdilo? Ja so Šimonom som dal pár jázd a tam to asi haslo. Hej, jedna z vecí, ktorá ma na tejto akcii mrzí je že na kopci bolo pomerne dosť bajkov, ale väčšina skončila len opretá o pripravené improvizované stojany alebo na zemi. Chlapci, menej rečí viacej činov. A ak už nemáš na činy, tak aspoň bez rečí, lebo potom si všetkým len na smiech. Každopádne svoje jazdy som si do jednej užil. Niekoľkokrát bolo treba po čosi zísť dole do auta, a ešte aj s ruksakom na chrbte po najľahšej možnej cestičke to má svoje čaro, ak vieš ako na to. Súčasťou jazdenia bolo aj Šimonovo pokorenie jeho vlastného výtvoru, nemalého skoku do nikde. Pôvodne mal smerovať trošku inam než bol, lenže ho bolo treba najprv vyskúšať na menej šialenom mieste, a tak tam nakoniec ostal až do konca.
Po dlhej bitke s konzistenciou, točiacim sa dymom z ohňa a nevedomosťou sme sa nakoniec dopracovali k finálnemu výsledku varenia guláša. Ešte pred tým než sme sa ale dostali k pokojnému jedeniu nás prepadol monštrózny vietor a mierny dážď. Hlavne ten vietor sa postaral o zábavu. Veľmi sa mu totiž páčil náš záhradný stan, tak nám ho proste vzal. Po tom čo sme prežili tento rekt od samotnej prírody nás čakal krásny záver dňa. Ľudia sa síce preriedili, ale atmosféra bola podstatne iná ako pred tým. Taká komornejšia, príjemnejšia. Aspoň z môjho pohľadu. Nahodil sa notebook a reproduktory, ktoré boli kvôli dažďu odložené, dojedal sa guláš, jazdilo sa menej, v podstate už skoro vôbec, ale celé to bolo také príjemnejšie na žitie. Porozdávali sa diplomy čo Šimon pripravil deň pred tým a užívali sme si chvíľu pri pohľade na to ako sa počasie postupne zlepšovalo. Po celý ten čas som pokukával po fejkových hodinkách, aby som nepremeškal dôležitý moment. Keď odbila očakávaná hodina, otvorili sme si s láskou šampanské na oslavu nášho špeciálneho dňa. Už tri mesiace spoločných krokov. #nenimalo, ale čaká nás ešte oveľa viac. Že je to zvláštne oslavovať tri mesiace? Odveci číslo, zbytočnosť? Noaco? Náš život a naša oslava. Som zvyknutý oslavovať stále keď mám náladu, nie len v dni keď "to tak ľudia robievajú," lebo celý život je oslava keď si ho tak chceš spraviť. Ďakujem za každú sekundu čo môžem s mojim úžasným dievčaťom stráviť, milujem ju a milovať budem.
Dostalo sa aj k sľubovanému zničeniu symbola čistého zla - futbalovej lobdy. K čomu sa nedostalo bola tombola, lebo akosi neboli ľudia ani ochota. Škoda.
Koniec akcie sa blížil. Spoločne sme začali zbierať a triediť veci, zvyšné ingrediencie z guláša a odpadky. Bolo treba to všetko zniesť dole a odviezť preč. Tak sme nosili a nakladali. Zrazu zavonil telefón a ja som bol potrebný na úplne inom konci mesta, takže sme museli odísť o niečo skôr. Naložili sme čo sa dalo nech sme užitoční a prvé auto opustilo Jasenov. Tým sa v podstate v tento deň pre nás končili Hurka DayZ vol. 2 (názov si zabyl). Po akcii bolo ešte potrebné vrátiť pár vecí čo nám nepatrili a nechtiac sa ocitli u nás doma. Deň bol za nami a zostali fotky, pár videozáberov a spomienky.
Čo na záver? Za seba môžem povedať že sklamaný nie som, deň som si užil. Aj napriek tomu že jazdenia bolo menej a neprišlo pár ľudí, na ktorých som sa tešil, to bol fajn deň vo fajn spoločnosti. Znova, rýpať by som mohol, ale nebudem. Ako organizátor tiež poviem, že to bolo psychicky celkom náročné a behačiek bolo nemálo či už u Šimona alebo u mňa s priateľkou. Vo finále to ale stálo za to. Tak snáď len menej kecať, viacej jazdiť, nenadávajte na seba kvôli veľkosti a počtu kolies, a vidíme sa na kopci. Love da gravity.
Článok je primárne písaný pre ľudí, ktorí sa akcie zúčastnili, ako osobné dojmy. Je možné, že náhodný čitateľ, nezasvätený do problematiky sa v článku stratí.
PRIHLÁS SA