Je to už nejaký ten piatok, odkedy som uverejnil svoj prvý serióznejší blog. Čas plynul, a ja som stále písal o všetkom možnom i nemožnom čo mi napadlo. Niekedy nevykvasené myšlienky pôsobili všelijako, len nie rozumne, niekedy, naopak, sa našlo viacero súhlasných názorov. Ani jeden blog by však nebol, ak by som nerozmýšľal.

Je pravda, že často premýšľam nad kravinami. Niekedy je pritom odpoveď taká jednoduchá... Niekedy nie, a treba sa k nej dostať. Prečo to vlastne robím? Neviem, možno to bude tým, že človek je tvor zvedavý, teda, ktorý ako. V dnešnej dobe, dovolím sí povedať, je veľké množstvo ľudí, ktorým sa už rozmýšľať nechce. Nejdem ich za to súdiť, od toho tu nie som. Ale nechcem sa medzi nich zaradiť. Nepovažujem za správne príjmať všetko, čo dostaneme naservírované na tanieri. 
Jeden učiteľ nám raz na hodine povedal niečo v zmysle "proste to tak je, treba to tak brať, ešte veľa vecí vám nebude dávať logiku...". Čo ak to tak nechcem brať? Čo ak chcem vedieť, prečo to nedáva logiku? Nebaví ma len sa naučiť niečo čo je dané. (To je možno aj jeden z dôvodov nezáujmu deciek o školu, nie každý učiteľ vie odpovedať na ich otázky, čím ich zvedavosť a záujem klesá, ale to som už odbočil od témy.)

Áno, premýšľam. Možno až príliš, a často nad hlúposťami. A som rád, že to tak je. Nechcem byť len vedený, chcem sa rozhodovať sám, a pokiaľ nebudem premýšľať a hľadať odpovede, nikdy toho nedosiahnem.