Začalo to keď som poprvýkrát videl film Banlieue 13. Vtedy som ešte netušil, čo to tam ten chlapík stvára, ale v mojej mysli vznikali základy, a túžba robiť to isté. No nejako rýchlo som na to zabudol. V roku 2009 začiatkom leta som tento film videl znova. Opäť som mal rovnaké myšlienky, ale tentokrát som sa začal o to zaujímať viac. Klikol som si na internet, hľadal som, čítal som. Dozvedel som sa, že sa to volá parkour a išiel som vonku skúšať. Vtedy som mal ešte zlú kondíciu, a tak mi to vôbec nešlo. Taktiež všetky tie pohyby na mňa nemali príliš dobrý vplyv (tým myslím modriny a odreniny). Tak som si povedal, že na to nemám, a na celý parkour som sa vykašľal. Tohto roku, taktiež začiatkom leta som si na to spomenul, opäť som si preštudoval nejaké články na internete a znova som skúšal vonku. Oprášil som si spomienky na minulý rok, a išlo mi to o niečo ľahšie. Konečne som pochopil, že parkour nie je o tom, že vybehnem von, a všetko mi ide. Je to o zdokonaľovaní tela a mysle. Začal som teda trénovať. Kondíciu, silu, aj techniku pohybu. Len cez leto som spravil obrovský pokrok vo všetkých oblastiach, ktoré som trénoval. Ešte by som sa neoznačil ani za dobrého. Ešte stále som skôr v tej horšej polovici. Ale snažím sa, idem dopredu, a nemienim sa vzdať, tak ako predtým. Som ale rád, že som sa predtým vzdal. Naučil som sa totiž jednu vec. Naučil som sa to, že ak sa vzdám, naozaj nič nedokážem.