Zamyslenie sa inšpirované videom, ktoré som zhliadol na internete, a tak trochu aj hraním Mirror's Edge. 

 

Nedeľa, 7:30. 

Mesto bolo prázdne. Celé patrilo iba im. Skupinke traceurov (traceur - človek, ktorý vykonáva Le Parkour). Ich prvý tréning s novým kamarátom, a zároveň akási skúška. Slúchadlá boli vložené do uší, hudba hrala. Pustili sa teda do toho, beh sa mohol začať. Všade bolo prázdno, nikto im neprekážal, nikto na nich neukazoval... Všetko išlo, ako malo, celé mesto sa na chvíľu stalo ich ihriskom. Ihriskom s nekonečnými možnosťami, ktoré bolo len treba objaviť. Všetci si parkour užívali, nemysleli na nebezpečenstvo, a na strach. Až to prišlo. Najmladší Daniel dostal strach. Bál sa skočiť. Strach ho držal, a nepustil ho ďalej. Avšak, jeho kolegovia ho volali ďalej. "Nebuď srab, veď odtiaľ skočí aj malé decko!" "Si posratý?" Daniel bol pod tlakom strachu, ale aj ostatných traceurov. Nakoniec ich nátlaku podľahol a skočil. Kosti zaprašťali. Zostal ležať na betóne v kaluži krvi. Ostatní k nemu pribehli, a okamžite volali záchranku. Záchranári naložili Daniela do sanitky, a odviezli do nemocnice. Ako sa o tom dozvedela jeho matka, okamžite bola pri ňom. Zlomená noha, aj rebrá. Jeho matka sa rozplakala, ale bola šťastná, že jej syn prežil.

 

Keď ste sa dostali až sem, tak vám gratulujem... Ako som vás vopred upozornil, nebol by zo mňa spisovateľ, ale toto bol asi najlepší spôsob, ako vyjadriť moju myšlienku. Takže, čo som tým chcel vlastne povedať? To, že radšej budem v očiach ostatných srab, posera, alebo neviem čo všetko, ako by som mal skončiť v nemocnici, na vozíku, alebo v tom najhoršom prípade aj na cintoríne. Budem síce posera, ale živý, a celý. Samozrejme, niektoré z vecí vyššie uvedených odporujú aj filozofii parkouru (tí, čo trénujú, vedia, o čom točím), ale to nebola hlavná myšlienka. 

Dik za prečítanie.

Prístupov 1207

Kvalita článku