Svidník. Pre mňa odjakživa miesto plné historických pamiatok, ktoré sa viazali k druhej svetovej vojne. Taktiež mesto, kde sa každoročne organizuje zraz motorových nadšencov, ktorý sa mi podarilo navštíviť raz v živote asi na tri hodiny. Tohto roku to bolo ináč...

Tešil som sa na to dlho. Program trojdňového zrazu sľuboval ľahký úvod v piatok, zaujímavú sobotu a ľahký záver v nedeľu. Výber teda jednoznačne padol na sobotu. Plán viacmenej neexistoval, chceli sme sa tam len dostať, užiť si autá, vyplniť hluché miesta programu návštevou vojenských pamiatok a v zdraví dôjsť domov. Hluché miesta programu neznamenajú, že by organizátori mrhali časom, skôr to že také niečo ako miss zraz alebo súťaž o najsilnejšieho muža zrazu náš tím nejak nezaujímali. Išli sme tam za autami a na večerný koncert, ktorý sľuboval zaujímavé mená slovenskej scény. Ozaj, náš tím. Na zraz som si so sebou vzal moju milovanú priateľku, ktorej v krvi koluje nejaký ten mililiter benzínu (občas mám strach že aj nafty, ble) a spolužiaka Fera, s ktorým sme nejednu hodinu strávili rozprávaním o autách. Elán má o spolužiakovi Ferovi akúsi pesničku, ktorej text absolútne nepoznám, ale môžem prehlásiť, že sú situácie, ktoré dostávajú s Ferom úplne iný rozmer. Deň vopred ešte vyrazil môj dlhoročný jazdecký brat, s ktorým sme už na kolesách či už dvoch alebo štyroch čo-to prejazdili - čerstvý majiteľ Subaru Impreza a vzal so sebou ďalšieho kamaráta. O fajn spoločnosť teda nebola núdza ani v aute počas cesty ani priamo na mieste, aj keď je pravda že dva "tímy" si šli viacmenej to svoje a videli sme sa celkom málo. Ešte si viem predstaviť jedného človeka ktorý by ocenil atmosféru zrazu a mnoho motorov okolo, ale ten mal na práci iné veci.
Piatkový večer sme s priateľkou trávili prípravami asi 20 kusov toastových chlebov, s tým že ešte nás tak 10 čaká ráno, aby bolo počas celého dňa čo jesť. Spalo sa, presne ako pred každou veľkou akciou, málo. V sobotu o siedmej ma zobudil budík, absolvoval som sprchu a na JDM káre modrej farby som sa vydal po priateľku, s ktorou sme dokončili ranné prípravy a šli po Fera. Cesta prebiehala hladko, ešte nestihlo byť veľmi horúco. Vlastne celý deň, aj napriek tomu že slnko pálilo, bolo o dosť menej teplo ako som čakal. Pomocou GPS sme po pár problémoch dorazili na letisko, kde sme zaparkovali a nasmerovali si to k vstupnej bráne. Vstupné, pri ktorom sa mení krvný tlak síce nenadchlo, ale ako sa ukázalo neskôr počas dňa, stálo to zato. Keby sa však dalo platiť za jeden deň menej ako za tri, potešilo by to dušu. A peňaženku. Hneď po vstupe a pár krokoch človeka pohltí autičkárska atmosféra plná zvuku motorov, pachu bnezínu a pneumatík a rôznorodej hudby, ktorá zneje z kufrov áut. Ako prvá mi udrela do očí červená Impreza WRX, lebo Subaru je srdcovka. Druhé auto, z ktorého som mal problém spustiť oči bol zázrak s „bezvalcovým“ motorom, Mazda RX-8. Hneď som vedel že musím hodiť reč s majiteľom a presvedčiť ho aby ma nechal si naživo vypočuť tú symfóniu. Absolvovali sme rýchlu prehliadku areálu, aby sme mali prehľad čo kde približne je. Bolo veru na čo pozerať. Ak si odmyslím tonu ricerov, dalo sa nájsť mnoho krásnych kúskov. Samozrejme, ako na každej akcii, aj tu sa predávali klobásy zo psov čo pobehovali okolo a kopa piva. Prišli sme relatívne včas, pomaly sa končili šprinty motoriek (ktoré ma, úprimne, nejak moc neberú. Motorka musí lietať ak ma má zaujať.) a začínali štartovať prvé autá. Niekoľko sleeperov prekvapilo, no v mojich očiach zahviezdil hlavné červený šprintér s obrovským turbom nakresleným na kapote. Súdiac podľa vyýkonu čo to podávalo a zvuku ktorý sa ozýval, bolo miminálne rovnako veľké turbo aj pod kapotou. Neskôr som sa mohol dozvedieť, že pod kapotou sa skrýva päťvalcový motor s turbom a úpravu (nielen) tohto auta má na svedomí spoločnosť Profituning. Okrem tohto veľmi výrazného auta dalo o sebe dosť vedieť aj 1500 koňové Tsunami s dvoma motormi, ktoré prišlo na zraz z Poľska. Poliakov bolo nemálo, avšak navýraznejší bol bezkonkurečne Bartek Ostalowski, ktorý toho v živote zrejme najazdil bokom viac ako mnoho z nás dopredu. A to všetko, prosím pekne, bez rúk. Jeho príbehu, ktorý nám predniesol v poľskom jazyku, som veľmi neporozumel, nakoľko moje znalosti poľštiny sú značne obmedzené a jediným učiteľom mi je Kapitan Bomba, no určite si zaslúži uznanie všetkých nás.
Po Bartekovej show, kedy program sľuboval pre nás nezáživné činnosti, sme sa rozhodli vyraziť do Svidníka k vojenskému múzeu obklopenému vojenskou technikou a k vojenskému pamätníku. Tam sme spáchali niekoľko fotiek, vysvetlili s Ferom mojej priateľke čo znamená termín rúra, dali si zčasti nedobrovoľnú prechádzku po meste s cieľom doraziť k verejnému WC a nakoniec aj tak skončili na akejsi benzínke, lebo verejný hajzlík bol zatvorený. Ešte nákup vody, nakoľko naše zásoby sa v tomto teple míňali extrémne rýchlo, a už bol aj čas pomaly vyraziť na letisko. Tu pri vstupe sa už okolo RX-8čky pohybovalo zopár ľudí, a tak som slušne poprosil majiteľa, či by nerozozvučil ten koncert čo vozí pod kapotou. Ochotne sa zmocnil tejto úlohy a ja som tak mal možnosť si vypočuť čosi, čo som už dlho naživo počuť chcel. Sklamalo ma však, že namiesto Wankel motora sa tam chalani chystajú osadiť motor z Corvetty. Zneuctenie. Zasa sme chvíľu venovali naše pohľady Bartekovi, ako si to bokom napierdala a ničí pneu s pomocou ôsmich valcov do V (áách ten zvuk) a potom sme trávili čakanie na koncert v aute, jedením a rozprávaním. Zjedlo sa toho nemálo a aj tak sa nám zvýšilo. Pomaly sa stmievalo a z pódia sa začal ozývať Suvenírov hlas (toho času si už chlapci s A8čkou na parkovisku púšťali album Navždy). V tme sa už ukazovali aj chalani, ktorí venujú na svojich autách veľkú pozornosť osvetleniu a tak bolo stále na čo pozerať. Keďže Suveníro a jeho tvorba ma absolútne nezaujíma, tak som jeho časť koncertu trávil čakaním kým konečne odíde. Ešte chvíľu nás tam trýznili nejakými misskami (asi som divný, ale ja som sa za takým typom dievčat nikdy neotáčal) a potom konečne dorazil Kali(ch). Chvíľu sa schovával v zákulisí kým chlapec za prístrojmi púšťal štúdiové nahrávky a bojoval s trémou, a potom vyšiel konečne na pódium, a predniesol pár známych a pár neznámych tónov. Skromne odišiel so slovami, že to hlavné ešte len príde a on je len taký panák. Celkovo pôsobil dosť skromne, cením. Pravdou ale je, že všetci čakali na Kontrafakt. A bum. Oni chlapci z Kontrafaktu zrejme mali orientačné problémy a nevedeli trafiť k hlavnému stejdžu, lebo som sa tam so zvyškom ľudí ostál jak pri brigádnickej pokladni v Kauflande. „V mojom svete mám disciplínu...“, Paťove slová z nového albumu akosi zlyhali, pre mňa osobne celkom neprofesionálny prístup, nechať fanúšikov čakať štvťrok kým sa im uráči objaviť sa. Takže som bol prvú časť ich koncertu pekne nasraný. Našťastie som zasa raz obdržal od mojej lásky ten najkrajší úsmev, aký si chlapec môže priať, a nálada sa pomaly ale isto vrátila. Práve včas, keď sa letiskom ozývalo „keď jazdíme my...“. Do konca koncertu som si to už užíval, no na konci prišlo zasa nepekné sklamanie, keď chalani odišli z pódia bez toho, aby sa rozlúčili s fanúšikmi. Okej, ja beriem že sa volakde ponáhlajú, ale toto neni pekný prístup, a u mňa týmto klesli. Muziku majú super, ale na kávu by som asi radšej pozval Kaliho. Ferovi to bolo jedno, nakoľko on je fanúšik skôr gitarovej hudby, nemal na výber a užíval si všetko čo momentálne hralo. Radosť sa na ňho dívať.
A tak sa končili naše záujmy na Svidníckom letisku a vybrali sme sa domov. Nohy boľavé z koncertu, telo uťahané z celého dňa a ja ako vodič som sa tešil kedy zasadnem do auta a chvíľu si budem môcť užívať ticho a tmu po celodennom hluku a extrémnom večernom blikaní. Utvrdil som sa, že koncerty nie sú pre mňa. Niežeby hudobníci odflákli vystúpenia, ale necítim sa dobre v spoločnosti opitých ľudí obklopený cigaretovým dymom. Cesta prebiehala skoro až do konca v kľude, pol cesty som točil soundtrack z Tokyo Driftu, zvyšok sme nejak pokryli s Ferom pokojnými gitarovými skladbami. Ešte sme boli pozrieť kamaráta s novou E39 Touring vo svetlej koži. Tss, dôležitejšie pre ňho bolo ísť po auto ako s nami na zraz. Hanbati! Tak nás previezol, vypočuli sme si ďalší spev, tentokrát radový dieslový šesťvalec, a nechali sa zatlačiť slušným krútiacim momentom do sedačiek. Nech slúži dlho a bez poruchy, turbo nech poctivo fúka a veľa šťastných kilometrov prajem Hugovi. Počas cesty od Huga však prišiel moment, kedy som si skoro ofarbil spodky hnedou farbou, keď som pri ceste na krajnici zbadal dieťa dívajúce sa do zeme, vyzerajúce ako z hororu. Psychike nepomohli ani naše vymyslené historky o duchovi, ktorý hľadá svojho mrtvého otca motorkára a podobné srandy, pri ktorých fakt miestami zamrazilo. Možno to bol nakoniec len volaky zatulany Róm, no v tom momente bolo dosť o gule ísť domov sám cez toto miesto. Tak som nešiel, a počkal až do svitania, kedy cesta prebehla hladko.

Deň plný benzínovej vône, symfónie valcov (a jedného zaobleného trojuholníka) a hlasnej muziky bol za nami. A bol super. Som rád, že sa mi podarilo konečne si užiť zraz naplno, a budúci rok sa snáď vidíme na celé tri dni. Isto som zabudol napísať tonu vecí, ale to hlavné by tu malo byť a sú veci ktoré si proste nechám pre seba lebo som lakomý. A hej, zasa vela z vás čo ste tam neboli sa v článku možno stratí, ale žeby mi to výkonu ubralo sa povedať nedá. JDM je život, zdar.